Hľadá sa dobrý manažér/ka
Jana Močková Slovensko říjen 2019
Slovenské národné divadlo má sto rokov. Jubilejnú sezónu začalo neprehliadnuteľne. Škoda však, že to bolo ešte skôr, než sa odohralo prvé predstavenie. V prvý deň po prázdninách totiž šéf činohry Michal Vajdička dostal hodinovú výpoveď.
Oficiálne stanovisko vedenia divadla hovorí, že bol zlý manažér, a tak tam dnes chodí už iba ako externý režisér. Že pripravuje akurát inscenáciu s názvom Celé zle, to už je len bonus pre náročných divákov tejto absurdnej drámy.
Jej koniec ani po mesiaci nie je úplne zrejmý. Generálny riaditeľ divadla Vladimír Antala svoje rozhodnutie považuje za správne a hodnotí ho ako „štandardný manažérsky spôsob“.
Väčšina hereckého súboru, ktorá sa za Vajdičku postavila, si tiež stojí za svojím. Niežeby vyhlasovali, že Vajdička bol najlepším „manažérom“ na svete. Tento spôsob odvolávania sa im však zdá minimálne nešťastný. A ešte aj nebezpečný.
Podstatou veci totiž nie je ani tak to, kto je tu dobrý manažér, zlý manažér alebo „štandardný“ manažér, ale prečo sa to celé stalo. Prečo stú sezónu, ešte aj v natoľko pohnutých časoch, začíname roztržkou o to, kto ako vypĺňa v divadle tabuľky príchodov a odchodov.
Niežeby aj to nebolo dôležité. Pre chod akejkoľvek (štátnej) inštitúcie s viac ako dvoma ľuďmi sú iste mnohé pravidlá nevyhnutné. Bolo by krásne, keby sme sa mohli baviť o vnútorných smerniciach divadla a vylaďovať ich nuansy, ale ešte krajšie by možno bolo baviť sa o vízii národného divadla v 21. storočí, o aktuálnych témach, ktoré prinesie a o adekvátnom rozpočte, ktorý na to dostane. To by bol priam plezír. Lenže takého manažéra/ku tu nemáme.
Generálny riaditeľ Antala má pritom pravdu, keď vraví, že jeho spôsob bol štandardný. Hodinovú výpoveď dostal pred rokom z divadla aj jeho predchodca. Tiež bol zlý manažér. Rozhodla o tom ministerka kultúry Laššáková ešte pred uzatvorením auditov, tak ako neskôr rozhodla o tom, že nového riaditeľa vymenuje bez konkurzu, keď pravidlá hovoria, že môže. Či by toto urobil dobrý manažér, hoci bolo od úplného začiatku zrejmé, že to bude prinášať konflikty, nech rozhodnú diváci.
Hlavná úloha riaditeľa Antalu bola jediná: konsolidovať. Misia bola úspešná. Je skonsolidované. A manažérka Laššáková je zjavne taká spokojná, že celú situáciu komentovala v médiách dvoma vetami s odstupom niekoľkých dní. Možno pritom aj stála a tlieskala.
Aký zmysel má protest
Umelkyňa a performerka Katarína Morháčová (Kata Mach) by to vyriešila. Nie to, kto kde sedí na manažérskych stoličkách. Vyriešila by aspoň pocit bezmocnosti a zúfalstva, ktorý z toho naskakuje. Možno by zobrala jeden zo svojich transparentných plagátov a postavila sa nemo pred fasádu divadla, alebo by aspoň do nejakej škáry na parkovisku zasadila burinu.
Tak to robila v posledných rokoch, keď sa intenzívnejšie zaoberala témou protestu. Rozmýšľala nad tým, aký má dnes ešte protest význam a či je skutočnou hybnou silou, alebo len akýmsi estetickým ornamentom kapitalizmu. Bola kritická voči inštitúciám rôzneho druhu, inštitúciám, ktoré sa riadia množstvom pravidiel, tabuliek a najmä výkonnostnými parametrami.
Ona im vzdorovala po svojom. Napríklad priehľadnými plagátmi bez akéhokoľvek textu. Alebo spomínaným sadením buriny pred inštitúcie, ktoré považovala za opresívne, vylučujúce.
Jej práca s burinou pritom nadväzovala na staršie dielo z roku 2015, keď práve v burine našla jej potenciál. Burina je anarchistická rastlina, burina je škaredé nechcené dieťa, burina je tvrdohlavá, nezávislá, netolerovaná. Buriny sú potrebné. Buriny sú strážcami rovnováhy. Bez burín by svet nebol miestom, akým je, píše vo svojom texte k projektu portraits: grass-roots.
V trsoch nájdených burín hľadala paralely s účesmi svojich hrdiniek, anarchistiek, ľavičiarok, sufražetiek, žien, ktoré boli nezlomné, ktoré svojou existenciou a svojimi postojmi narúšali zväčša patriarchálnu monokultúru.
Toto a ešte viac sa dalo vidieť na jej výstave I am an armchair anarchist, I believe in soft power of art v bratislavskej galérii Medium. Tá výstava mala byť jej návratom na umeleckú scénu, ako o tom vravela kurátorke a blízkej kamarátke Zuzane Jakalovej, a ako to aj napísala do projektu, ktorý ešte sama prihlásila do otvorenej výzvy. Chcela urobiť revíziu diel, na ktorých pracovala, ale ešte nemala príležitosť vystaviť ich. A už to ani sama neurobila. Vlani tesne pred koncom roku veľmi náhle a nešťastne zomrela. Tí, čo to však urobili za ňu – na čele so Zuzanou Jakalovou, jej rodičmi a blízkymi – to urobili skvelo.
Nebola to pietna výstava, smútok sa dobíjal zvnútra, ale bola to Kata, ktorá ho vždy prehlušila svojimi podvratnými gestami, svojim báječným humorom, svojím nadhľadom a kritikou, ktorá mierila o čosi hlbšie než by sa dalo napísať na jeden plagát. Verila v silu umenia, a nemýlila sa. Jej diela ju rozhodne majú.
O autoritách, zvedavosti a odmietaní nostalgie
Jana Močková rozhovor červenec 2021
Umelkyňa Ilona Németh má zázemie v Dunajskej Strede, no hlavou je vraj stále niekde v budúcnosti. Tú jej určujú aktuálne projekty – od výstavy Eastern Sugar, na ktorej výskume pracuje posledných pár rokov, až po festival Pohoda, s ktorým dlhodobo spolupracuje. Na zoom linke...
Nie v mojom kroji
Jana Močková Slovensko březen 2020
FOLKLORISTI SA OZVALI. A NEMOHLI TO UROBIŤ LEPŠIE. / V tomto momente sú na Slovensku známe výsledky parlamentných volieb. S najväčšou pravdepodobnosťou už poznáme aj mená novej vlády, vrátane ministra či ministerky kultúry, no v čase vzniku tohto stĺpčeka, sú to všetko zatiaľ
Martin, mesto, ktoré sa snaží vystúpiť z minulosti
Jana Močková Slovensko červenec 2021
S kurátorom Adamom Galkom vchádzame do krehkej priestorovej inštalácie Martiny Mäsiarovej. Spolu s architektkou výstavy Luciou Gamanovou vytvorila z troch miestností historickej budovy Turčianskej galérie v Martine svoj súkromný vesmír a nazvala ho Rozhovor s pozorovateľom.
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?