11. díl: Superpriamo
Jana Németh na východ od raja únor 2018
„Umelci sú blázni, horolezci tiež – no a ty, ty si totálny blázon,“ povedal mu jeden z pedagógov na Vysokej škole výtvarných umení. K prírode mal blízko vždy, napokon, vyrastal na Liptove pod Tatrami a v lese vždy trávil veľa času, ale s lezením začal až na vysokej škole. Okamžite však tomu podľahol.
„Keď som začal intenzívnejšie liezť, vynoril sa predo mnou celkom nový priestor, svet vo svete,“ hovoril pred pár rokmi. „Je to o námahe, strachu, hlade, bolesti aj o radosti. A potom, najmä v momentoch, keď niekto v horách tragicky zomrie, to smeruje k myšlienkam o tom, čoho všetkého je človek schopný a čo dokáže obetovať pre nejaké vnútorné naplnenie.“
Dnes má Štefan Papčo veľkú výstavu v bratislavskej Kunsthalle, ktorej kurátorkou je Elena Sorokina. Stále je pre jeho prácu najviac charakteristické práve to, že pracuje s lezením, ktorému sa aj sám aktívne venuje, ale to je iba taký vonkajší opis. To dôležité je inde: Ako sochár nepracuje iba s hmotou, ale najmä s mentálnym priestorom. Hovorí o slobode aj o strachu. O fyzickom zážitku, ktorý mení zmyslové vnímanie a o stave psychickej sily, premáhania sa, sebazapierania, ktoré majú dosah na fyzický výkon.
Do prostredia galérie prináša ľahko čitateľné príbehy, ale aj pre amatéra nezrozumiteľný jazyk horolezcov. S ľahkosťou sa pohybuje od realistických sôch k abstrakcii, no to všetko má spoločný základ – záujem o krajinu a človeka, alebo lepšie povedané – citlivosť človeka voči krajine, a teda aj voči sebe a voči ostatným.
Jeden z príbehov, ktoré do Kunsthalle priniesol, je o skupine československých horolezcov. Viac sa o nich začal zaujímať v čase, keď urobil sochu bivakujúceho muža. Najprv ju osadil do steny Lomnického štítu v Tatrách a neskôr do nórskeho Jossingfjordu. Tam ju tri roky snímala kamera a jeho obraz prenášala do galérie alebo na web. Dnes sú už podobným spôsobom snímaní štyria z piatich mužov – tento raz však celkom konkrétnych, ktorých si Papčo vybral. Sledovať ich (s)pylnutie s krajinou môžete aj vo výstave, kde je vysielaný žívý prenos a záznamy zo Švajčiarska, Talianska, Nórska a Slovenska, kam sochy umiestnil. Jedna ešte na svoje osadenie v prírode čaká. Bez toho by podľa neho celý projekt nemal zmysel. „Chcel som, aby tam tie sochy ožili tak ako horolezci, ktorí v prostredí hôr istým spôsobom ožívali.“
Napokon, to bol jeden z dôvodov, pre ktorý túto fyzicky náročnú aktivitu viacerí postúpili. Dostať sa do reprezentačného horolezeckého družstva bolo pre nich snom. Vďaka tomu totiž mohli na niekoľko mesiacov vycestovať na sústredenia aj za hranice. Ich motivácia bola evidentná. V jednom roku počas normalizácie družstvo československých horolezcov urobilo v Alpách viac výstupov než zvyšok lezcov z celého sveta.
„Ešte aj teraz, keď s nimi o tom hovorím, sa im rozžiaria oči. Tvrdia napríklad, že už keď človek prišiel do Tatier, mohol si povedať, čo chcel. Už tam bol rozmer slobody prítomný, nehovoriac o ďalších miestach, kam mali prístup. Tým, že mohli cestovať za hranice, boli priam vo vytržení a celý život na to intenzívne spomínajú. Myslím, že tieto spomienky ich do nejakej miery dodnes živia, stále sú prítomné v ich živote, boli pre nich zásadné,“ hovorí Papčo.
Svojimi dielami (ktoré komunikujú aj s dielami niekoľkých prizvaných autorov) zaplnil hlavnú výstavnú sálu a jedno celé poschodie, ale je fakt, že by mu pristali aj obe poschodia bratislavského Domu umenia, kde Kunsthalle sídli. Ešte by sa tak mohol znásobiť pocit fyzického kontaktu. Nijako to však neznižuje fakt, že práca Štefana Papča patrí k tomu najlepšiemu, čo tu máme. Jeho diela pôsobia na prvý pohľad pomerne ticho, ba priam jemne, ale sú presvedčivé, autentické, uveriteľné, tak nejak „skutočné“ vo svojej podstate a hoci neraz vychádzajú z čisto subjektívnych zážitkov a skúseností, ponímajú o univerzálnych, ľudských, či priam prírodných „zákonoch“, ktorých sa dokáže poľahky chytiť každý alebo minimálne ten, čo sa nezdráha pohnúť, ak chce na niečo dosiahnuť.
O ceste nahor, nech je to osobná sloboda alebo zmysel, je aj jedna z novších sôch. Jej názov je Super direct. Superdirettissimo. Superpriamo. Je to názov trasy vedúcej priamo k vrcholu. V koncepte Štefana Papča pôsobí ako pyramída. Úzka veža, ktorej objem sa stúpaním ešte zmenšuje, a pritom sa mení jeho hmota, skupenstvo. Surové železo, betón, sádra, včelí vosk a živica nazbieraná zo stromov počas prechádzok v lese. Skoncentrovaná živá hmota, ktorá má, podobne ako vosk, aj svoju vôňu, a tá sa šíri priestorom.
Pýtam sa, či je pocit po zdolaní cesty a dosiahnutí vrchola návykový, a Štefan Papčo odpovedá: ako všetko, čo si človek obľúbi, čo má rád a čo mu dáva zmysel. Tam hore sa dostaví pocit, že je človeku všetko jasné, nevie to ani presne pomenovať, ale je to tam. A takýto silný zážitok, ten má človek aj pri tých najlepších dielach. Ešte týždeň z nich dokáže žiť.“
17. díl - Niečo sa v Košiciach stalo
Jana Németh na východ od raja září 2018
Keď presne pred desiatimi rokmi získali Košice titul Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2013, viacerí z hlavného mesta sme sa na to dívali skepticky. Zdalo sa nám, že kultúra sa predsa nedá robiť „zhora“ a že tomu nepomôžu ani európske milióny.
Bilbord to už nezakryje
Jana Németh na východ od raja říjen 2017
Nedávno som dostala tip na článok. Ilustrátor a maliar Miloš Kopták nás posielal do Starej Turej, malého mesta na Myjave. Napísal len krátko: Mal som pocit, že som sa tam stretol s ľuďmi z iného storočia, z inej krajiny. Ostal som v pomykove, keď som uvidel, čo urobili.
7. díl - All inclusive
Jana Németh na východ od raja září 2017
Toto leto ich už bolo menej, ale i tak by som fotiek Zrakovej pyramídy napočítala vo svojom letnom facebooku aspoň toľko, čo obálok dobrých/zlých kníh, východov/západov slnka, morskej hladiny či hladiny vína v pohári. Juraj Gábor umiestnil vlani do krajiny Súľovských skál...
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?